Volali sme ho ujo Belo

Vojtech Jenčík sa narodil 22. októbra 1920 v Sečovciach ako prvé zo siedmich detí v rodine Jozefa Jenčíka a Margity rod. Hudákovej. Po absolvovaní miestnej školy študoval na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Michalovciach (1932 - 1939), kde mal na jeho formovanie veľký vplyv kňaz Štefan Hlaváč, ktorý ho priviedol ku katolíckemu skautingu. Po zmaturovaní nastúpil na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. 31. marca 1945 ho biskup Michal Buzalka vysvätil za kňaza a vzápätí pôsobil ako kaplán, najskôr v Nižnom Hrušove a Košických Olšanoch a od roku 1946 v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Teologické štúdium zavŕšil 14. septembra 1950, obhajobou doktorskej práce na tému Pastorácia robotníkov.

V tom čase už rok a pol pôsobil v novom politickom režime, v štáte ovládanom Komunistickou stranou Československa (KSČ), pre ktorú cirkev predstavovala výraznú opozičnú silu. Podľa koncepcie riešenia náboženských otázok schválenej na pôde Predsedníctva Ústredného výboru KSČ 30. augusta 1948 malo postupne dôjsť k likvidácii cirkvi a v konečnom dôsledku aj k odbúraniu náboženstva ako takého. Prvoradým cieľom komunistickej moci bolo zabrániť tomu, aby mohla byť náboženská viera využívaná ako zbraň proti režimu a až postupne malo byť náboženstvo prekonávané ako protivedecké myslenie. Štát sa preto vynasnažil izolovať cirkevnú hierarchiu od veriacich prostredníctvom režimu lojálneho, "pokrokového" duchovenstva. Z týchto predpokladov vychádzali opatrenia, ktoré poznamenali celé obdobie 50. rokov a ktoré sa osobne dotkli mnohých kňazov vrátane V. Jenčíka.

Ako pre Katolícke noviny uviedla Soňa Lešňáková, ktorá sa pravidelne zúčastňovala na Jenčíkových bohoslužbách v Dóme sv. Alžbety: "Tým, čo veľké a vznešené kázal, čím žil a pôsobil na svojich veriacich, práve tým sa stal pre štátnu moc nebezpečným. Vedeli sme, že môžeme za ním kedykoľvek prísť po rady, pomoc, útechu. Volali sme ho ujo Belo." 2. júna 1952 ho zaistili príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a 15. októbra 1954 bol vzatý do vyšetrovacej väzby v Prahe-Ruzyni. V roku 1954 bol odsúdený na 16 rokov. Postupne ho väznili na Pankráci v Prahe, neskôr vo Valdiciach, v Rtyni v Podkrokoší, Mirove a napokon v Jáchymove. Po odpustení polovice trestu bol s podlomeným zdravím 9. mája 1960 prepustený na slobodu.

Od robotníckej práce späť k farnosti

Po návrate domov žil pod dohľadom ŠtB. Keďže mal pastoračnú činnosť zakázanú, pracoval v trebišovskom cukrovare a v michalovskej mliekarni. Až po liberalizácii režimu v rámci Pražskej jari mu bol umožnený návrat k duchovnému povolaniu. Od roku 1968 až do svojej smrti v roku 1976 preto pôsobil ako správca farnosti v Žalobíne. Zomrel na tunajšej fare 22. marca a 24. marca ho pochovali v Sečovciach.

10. decembra 2006 mu vďační Žalobínčania odhalili pamätnú tabuľu na budove tamojšej fary. O tom, že ani Sečovčania na Jenčíkove dielo nezabudli svedčí aj odhalenie pamätnej tabule v interiéri rímskokatolíckeho kostola v roku 2010.

MO MS v Sečovciach

Použitá literatúra
JAVORSKÝ, Mikuláš. Pre lásku k vlasti a Cirkvi ho väznili 8 rokov [online]. In Katolícke noviny. 2019-10-25 [cit. 2020-10-04]. Dostupné na internete.

PAŠTEKA, Július a kol. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6, s. 608-609.

Použitá fotografia
archív Mikuláša Javorského (z vyššie citovaného článku v Katolíckych novinách)